Staroveká literatúra

Začiatky literatúri súvisia so vznikom prvých vyspelých civilizácii. Toto obdobie sa nazýva starovek. Do starovekej lit. patrí:
· ORIENTÁLNA LIT. (summerská, akkadská, egyptská, hebrejská, indická, čínska)
· ANTICKÁ (grécka, rímska)

Orientálna lit. vznikla 3.000 p.n.l – 500 n.l. Miestom jej vzniku je Mezopotánia – Orient (Blízky východ). Žili tam národy Summérov a Akkádov.
Sumerskú lit. - hrdinský epos o Gilgamešovi

Je to najstaršia písomná pamiatka, ktorá bola nájdená pri archeologických vykopávkach napísaný na 12 tabuľkách klinovým písmom. Autor je neznámy. Kompozíciu tvorí priateľstvo a život Gilgameša. Hlavným hrdinom je Gilgameš – slávny hrdina mesta Uruk, múdry, krásny a silný smrteľník. Dej však začína tak, že Gilgameš je krutý k svojim poddaným, ktorí preto požiadajú o pomoc bohov. Tí zošlú na zem Enkidua, ktorý v zápase s Gilgamešom vyhrá. Potom sa spriatelia. Spoločne zabijú obra Chuvavu, ktorý rozsieva zlo. Gilgameš odmietne lásku bohyne Ištar, ktorá preto zošle na zem nebeského býka. Ale tak ako zabili obra, tak spoločne zabijú aj býka. Enkidu urazil bohyňu a preto umiera. Enkidov duch našepká Gilgamešovi, aby putoval za jediným nesmrteľníkom, ktorý prežil potopu. – Utanapištinom. Gilgameš hľadá tajomstvo večného života. Nezíska nesmrteľnosť, lebo nedokáže bdieť 6 dní a 7 nocí a keď vyloví z mora rastlinu nesmrteľnosti, tak mu ju zožerie had. Po neúspešnom hľadaní sa vracia do svojho kráľovstva a zmysel života nachádza v práci pre svoj ľud.
Idea: Od kvality života človeka závisí, či jeho meno ostane nesmrteľné.

Epos – veľká epická forma vychádzajúca zo starovekých mýtov. Postavami sú nadprirodzené bytosti alebo osoby s výnimočnými schopnosťami, s pomocou bohov konajú zázračné činy. Bohovia zasahujú do deja.

Hebrejská lit. je najmladšia staroveká literatúra. Tradovala sa z generácie na generáciu, najmä židovskou nábož.pospolitosťou. Predstavuje ju najmä Biblia – písmo sväté starého a nového zákona. Starý zákon – kresťanská a najmä židovská náb.kniha, obsahuje dejiny židovského národa, mravné a nábož.zásady, proroctvá, 5 kníh mojžišových. Nový zákon kresťanská lit.pamiatka, ktorá sa zaoberá so životom a učením Krista. Obsahuje 4 evanjélia, skutky a listy apoštolské, život Krista, zjavenie sv.Jána. Od Noaha po potopu sveta.

Antická lit. je súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru. Zahŕňa starovekú grécku a rímsku literatúru.

a) Grécka lit. – Najčastejšie útvary: epos, bájka, báj, tragédia, komédia. V dielach sú často zastúpený bohovia majúc vlastnosti ľudí. V bájach sú často spomínané posvätné miesta Olymp – sídlo bohov, Parnas – sídlo múz, Delfy – veštiareň. Charakteristickým znakom je osudovosť – nik neujde svojmu osudu.

Báje – najstaršia podoba ľudovej slovesnosti. Súbor báji = mytológia. Tradovali sa ústne z generácie na generáciu a rozprávali sa pri rôznych obradoch. Témy sa týkajú hrdinských činov, vzniku prírod.úkazov, potrestanie ľud.slabostí, vznik ľudstva, rastlinstva, zvierat, láska, život bohov. Bohovia zasahujú do deja. Má ponaučenia. Záver sa končí buď tragicky alebo šľachetne.
Bájka – malý žáner epiky, ktorý alegoricky vyslovuje mravné ponaučenia alebo sa vysmieva zlu. Vystupujú tu zvieratá a rastliny obohatené o ľudské vlastnosti.
Známy bájkar bol Ezop – pôvodom otrok, ktorý do Grécka prišiel z Trácie, alebo Frýgie. Písal krátke prozaické príbehy – bájky, väčšinou zo sveta zvierat, ktoré sú obohatené o ľudské vlastnosti. Známe bájky od Ezopa sú Jeleň pri jazierku, Pes a kúsok mäsa, Hvezdár, Krab a jeho mať.

Grécku lit. vystihuje najslávnejšia epická skladba Ilias a Odysea. Autorstvo sa pripisuje Homérovi. Eposy sa viažu k trójskej vojne.
Ilias : hrdinský epos, ktorý sa dejovo dotýka posledných 51 dní 10-roč.vojny medzi Trójou a Spartou, ktorú vyvolal syn trójského kráľa Paris, keď uniesol Helenu – ženu spartakovského kráľa. Ústredným motívom je hnev gréckeho bojovníka Achilla. Odmieta bojovať a až keď najlepší trójsky hrdina Hektor zabije jeho priateľa Patrokla, vráti sa Achilles do boja a Hektora zabija. Bohovia zasahujú do deja.
Odysea – epos predovšetkým o dobrodružstvách na mori. Odyseus sa vyznamenal už pred hradbami Tróje, keď dal postaviť obrovského dreveného koňa, do ktorého sa ukryli achajskí bojovníci a tak dobyli mesto. Dej sa odohráva na konci 10roka po skončení trójskej vojny. Bohovia môžu meniť osudy ľudí – nedovolili Odyseovi vrátiť sa domov. Jeho cesta je ťažká a úmorná. Odysea stíha hnev vládcu mora Poseidona, pretože vypichol jeho jedinému synovi Kyklópovi oko. Ochraňuje ho všaj aj moc bohyne Pallas Atény.
V lit. tohto obdobia dosiahla najväčší úspech tragédia. Hlavnými znakmi sú, že hrdina v boji zahynie, pretože nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľom alebo nepriazňou osudu. Hl.hrdina si získava sympatie diváka svojou odvážnosťou. Sú idealizovaný.

Najznámejšiou je Antigona od Sofoklesa. Po smrti Oidipa sa jeho synovia hádajú o vládu nad Tébami. Polyneikos bol vyhnaný a obrátil sa proti Tébam. Obaja bratia v boji zahynú. Nový vládca Kreón pochová Eteokla so cťou a pod hrozbou smrti zakáže spravičť to isté s telom vlastizradcu Polyneika. Ich sestra Antigona ho však pochová. Kreón ju odsúdi na smrť zamurovaním zaživa, hoci je snúbenicou jeho syna Heimona. Až výstraha veštca ho presvedčí odvolať zákaz a ponáhľa sa Antigonu oslobodiť. Je však neskoro - Antigona spácha samovraždu. Heimon sa preboodne nožom a jeho manželka si tiež vezme život. Kráľ je tak potrestaný. Hlavnou myšlienkou je, či Antigona bude rešpektovať zákony pozemských ľudí alebo bohov. Antigona bola odvážna, odhodlaná, cieľavedomá, obetavá, spravodlivá, rozhoduje sa samostatne. Fyzicky umiera,ale morálne je víťazom.Druhou jeho tragédiou je Kráľ Oidipus – hrdina sa usiluje uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia.
Aischilos – tragédia Pripútaný Prométeus – Prométeus je vzbúrenec proti bohom a bojovník za šťastie ľudstva.
Euripides – tragédia Ifigénia na Tauride – taurská kňažná Ifigénia má obetovať bohom jedného zo svojich priateľov, keď však spozná v jednom z nich svojho brata, rozhodnú sa ujsť.
Komédie (veselohry) písal Aristofanes – Oblaky, Jazdci, Lysistrata. Komédie zobrazujú skutočnosť z komickej stránky a konania postáv vyvolávajú smiech.

b) Rímska lit. – Dejiny rímskej lit. sa začína rozvýjať, keď už grécka prekvitala. Prakticky všetko prevzala z gréckej lit. Okrem lit. sa tu rozvýjalo aj rečníctvo a histografia. Rímska poézia dosiahla vrchol za vlády cisára Augustína.
Medzi najvýznamnejších dramatikov patril Plautus. Písal komédie s námetmi každodenného života. De sa odohráva v gréckom prostredí, ale s rím.spol.atmosférou. Diela: Komédia v hrnci
Na rozvoj epiky mal vply aj spoloč.a politický život v Ríme. Začal vzostup rečníctva a dejepisectva. Za najvýznamnejších rečníkov sa považovalo Cicero a Julius Caesar.

Poézia:
P.Ovidius Naso napísal bás.skladbu Metamorfózy, kde spracoval grécke a rímske báje.
Sem patrí aj Daidalos a Ikaros – Daidalos sa dostáva ako sochár na ostrov Kréta, kde ho kráľ požiada o postavenie labyrintu pre Minotaura. Daidalovi sa to podarí, narodí sa mu aj syn, chce sa vrátiť do Grécka, ale kráľ mu to znemožňuje, lebo sa bojí, že prezdadí princíp labyrintu. Ale Daidalos si zostaví krídla a zlepí ich voskom. Synovi vysvetľuje, že má lietať v určitej výške, aby mu slnko neroztopilo vosk alebo aby krídla nenamočil do mora. Ale Ikarovi sa let tak zapáčil, že letel vysoko, vosk sa mu roztopil a on sa utopí v mori.
Horatius Flaccus využíval v básniach témy: smrť, víno, láska, žena. Napísal bás.zb. Satyria – výsmech ľudskej slabosti a nedostatkov. Písal ďalej ódy a satiry.
Vergilius Maro ako jediný čerpal z rodného kraja a života roľníkov. Napísal roľnícke a pastierske spevy.

Jeho najznámejšim dielom je epos Aeneas – o zakladateľovi rímskej moci Eneovi. Je oslavou cisára Augusta, potomka rodu Aeonovho a ideálom starorím.cností. Za vzor si vybral Homérové eposy Ilias a Odysea, ale s rozdielom, že Homér zachytával deje minulé – pre ľudí sa stávaju legendami a mýtmi a Vergilius zase opisuje minulosť, ale so súčas.problémami v spoločnosti (súčasný epos). Námet je z konca trójskej vojny, kedy legendárny praotec rím.národa hľadá novú vlasť. Musí však prekonávať prekážky bohyne Junoa a jej chránenca Turnusa, až sa napokon stane stelesnením veľkosti rím. národa. Aeneas je zbožný, známy u bohov, smrteľný, počúva bohov. Jeho postava sa vyvíja postupne v deji. Na začiatku je utrápený vojnou za syna a svojich druhov, túži po oddychu, nemá chuť žiť, trpí stratou manželky, vlasti aj nešťastnou láskou k Didóne ( tá za porušenie príkazu od bohov umiera), neustále ho prenasleduje bohyňa Junoa – chcela zabrániť rozmachu Ríma, chcela veľkosť Kartága). Ale po tom, čo sa mu zjaví duch mŕtveho otca, ktorý ho zavedie do podsvetia a ukáže mu obraz veľkého Ríma, ktorá vzíde z Aenaovej krvi. Stáva sa z neho nový cieľavedomý Riman. Zakladá novú ríšu v mieri – ak vojna, tak len obranná.
Autor zámerne naturalisticky opisuje vraždenie, aby sprotivil vojnu aj samotnému čitateľovi.